História

Prvé archeologické prieskumy boli uskutočnené v posledných desaťročiach minulého storočia miestnymi bádateľmi. Sporadický výskum pokračoval aj medzi svetovými vojnami. Obyčajne išlo len o získanie efektnejších nálezov. Pri popisovaní nálezov v kežmarskom múzeu bolo zistené, že v údolí rieky Poprad bolo hustejšie praveké osídlenie.
Nálezy L. Bánesza z Archeologického ústavu v Nitre z roku 1959 potvrdili osídlenie územia obce pravdepodobne už v období mladšieho paleolitu / 45 000-8 500 pred n.l./, počas ktorého ľudská spoločnosť prekonala prechod od prvobytného stáda k rodovému zriadeniu - matriarchátu. Paleolitický človek sídlil v jaskyniach, previsoch, chatrčiach a aj pod holým nebom. V roku 1959 bolo v Podhoranoch objavené nálezisko štiepanej industrie, ktoré sa nachádzalo nad železničnou stanicou, na južných svahoch kopca "Šipkovec" /kóta 651,7/ naľavo od hradskej smerom do Podolínca. Kamenné artefakty ležali na povrchu bez keramického materiálu. Našiel sa tu čepeľovitý úštep z hnedého radiolaritu a radiolaritové klínové rydlo bočné, kombinované s ďalším rydlom. Ďalší zelenavošedý čepľovitý úštep bol opatrený na ľavej hrane jemnou retušou. Najvýznamnejším nálezom je malá radiolaritová hnedá čepieľka s jemnou retušou pri pravej terminálnej časti a s drobnou úžitkovou retušou v strede ľavej spodnej časti. V strede čepieľky sú dva protiľahlé vruby, ktoré súvisia zrejme s funkčnou stránkou tohoto typu a slúžili k uľahčeniu pripevnenia hrotu strely na drevenú rúčku. Hrotíky s malými preškrteniami sa objavujú v mladšom paleolite a sú datované obvykle do würmu 3. Nálezy zo Starej Ľubovne a Podolínca, vykonané v tom istom roku, boli veľmi podobné a nájdené artefakty sa nedali s určitosťou datovať. Štiepaná industria nebola sprevádzaná keramikou ani brúsenými kamennými a kostenými nástrojmi.

Nákres čepeľovitých úštepov nájdených v Podhoranoch v lokalite „Šípkovec".

Najstaršia písomná zmienka z roku 1297. Pôvodne nemecká obec s názvom MALDUR. V súčasnosti je v obci 1945 obyvateľov, ktorej súčasťou sú aj Rómovia. Pôsobí tu MŠ, ZŠ 1 – 4 ročník. Je vybudované zdravotné stredisko. Medzi kultúrne pamiatky patria, katolícky kostol sv. Martina z 13. storočia.

Z histórie obce - pdf leták na stiahnutie

Zo starých listín.

Najstaršia písomná zmienka o obci Podhorany (Meldur) pochádza z roku 1297 v zmluve Jána z Hrhova s kolonistami, ktorým vyrúbil daň (cenzus) preto, lebo sa chceli usadiť v Podhoranoch. Už v tomto období mali Podhorany kostol a svojho kňaza. Existenciu obce môžeme predpokladať už pred rokom 1250. Vyplýva to z donačnej listiny Bela IV. Z roku 1253, ktorou dáva Jordánovi, synovi Arnolda, zakladateľa zemianskej rodiny z Hrhova, kráľovský les po oboch stranách rieky Poprad, ležiaci medzi zásekmi kráľovstva a hranicami Poľska a medzi vrchmi Scymina (horstvo v oblasti dnešnej Holumnice) a Tatrami. Na tomto území sa vyvinuli dnešné dediny )Toporec, Holumnica a Podhorany.
Šľachtická rodina Hrhovských (Görgey), ktorej  patrili Podhorany, zasiahla veľmi intenzívne do historického diania na Spiši. Rod sa zúčastňoval v neskoršom období na správe spišskej župy v rôznych funkciách. Obec mu patrila až do konca 18. storočia. O bohatstve šľachty z Podhorian svedčí aj tá skutočnosť, že koncom 14. a začiatkom 15. storočia mali od štiavnických cistercistov v nájme dnes už zaniknutú osadu Stojany, nachádzajúcu sa v blízkosti Spišskej Soboty.
V 16. storočí sa začali prejavovať zmeny v agrárnom vývine a rozšifrovanie trhových vzťahov. Konjunktúra poľnohospodárskej výroby a rozširovanie obchodu s agrárnymi produktmi ešte viac prehlbovali existujúcu majetkovú a sociálnu diferenciáciu na dedine. Poddanské obyvateľstvo sa delilo na 3 základné skupiny: sedliakov, želiarov a podželiarov (dedinskú chudobu).Obyvatelia obce sa zaoberali prevažne pestovaním ľanu a výrobou, spracovaním (tkáčstvom) a farbením plátna. Podľa súpisu domov v Spišskej stolici v roku 1598 mali Podhorany 48 domov a v roku 1635 bolo v Podhoranoch 27 sedliackych domov a 18 želiarskych domov.
Podhorany sa v priebehu storočí vyprofilovali ako nemecká obec. Kým v roku 1778 sú uvádzané ešte ako rečovo čisto nemecká dedina, v roku 1792 sa používal aj slovenský jazyk. Nemecké obyvateľstvo Podhorian sa hlásilo k evanjelickému náboženstvu, s výnimkou niekoľkých sluhov – Slovákov, katolíkov. V roku 1869 sa v Podhoranoch nachádzalo 138 domov s počtom obyvateľov 786 z toho 35 rímskokatolíkov a 13 Židov. Ostatní boli evanjelici. V súpise sa nachádzajú rodiny Rómov s 15 členmi hlásiacimi sa k rímskokatolíckemu vierovyznaniu. Živili sa žobraním. Obyvatelia obce sa živili prevažne poľnohospodárstvom, pasením dobytka a remeslami – kováč, obuvník, krajčír. Koncom 19. storočia veľká bieda zapríčinila odchod obyvateľov do bohatších krajín, predovšetkým USA.
Z hľadiska evanjelickej cirkevnej správy Podhorany patrili od roku 1614 do Spišskej superintendencie až do roku 1734, neskôr do spišského Podkarpatského seniorátu. Náboženské obrady sa vykonávali v nemčine. V roku 1806 (1819) si evanjelici postavili mimo dediny drevený kostol s pôdorysom gréckeho kríža a barokovým zariadením.

Nízky počet rímskokatolíckych obyvateľov v Podhoranoch spôsobil, že cirkevný zbor existoval iba ako fília pri viacerých farských úradoch. Kostol sv. Martina pochádza z 13. storočia a v roku 1616 bol rekonštruovaný. Bohoslužby sa v ňom konali zrejme až do začiatku 19. storočia, kedy v rokoch 1812-1921 bol kostol zatvoreným, nepoužíval sa a chátral. Interiér zničeného kostola bol doplnený v roku 1910, kedy tu boli dovezené dva bočné oltáre zo Spišskej belej, hlavný oltár a orgán z Ľubických Kúpeľov.

V rámci verejnej správy sa Podhorany nachádzali na území Spišskej župy až do roku 1922. Okolný notariát Bušovce patril do novovytvoreného Služnovského úradu v Kežmarku a od roku 1923 do Okresného úradu v Kežmarku.